Emócie: Čo vlastne sú a ako s nimi (ne)robiť?
Priestor pre emócie
Život je plný udalostí a tie prinášajú rôzne emócie. Úlohou dospelých nie je pred náročnými pocitmi dieťa ochrániť, ide skôr o to vypočuť dieťa, umožniť mu cítiť, to čo cíti a pomôcť mu s ich spracovaním. V ideálnom prípade pocity dieťaťa uznáme a reagujeme na jeho emočnú potrebu. Za smútkom sa často skrýva potreba chvíľu byť sám alebo naopak ocitnúť sa v láskavej, chápajúcej náruči, za hnevom môže byť potreba ochrániť svoj priestor a vydiskutovať si hranice, za strachom je potreba bezpečia, pri pocite hanby by sme najradšej zmizli a potrebovali by sme uistenie.
Ak je dieťa v dobrom emočnom rozpoložení, je zvyčajne prirodzene zvedavé a zaujíma sa o svet okolo seba, s ľahkosťou sa učí, prijíma. Ak je zaplavené silnou emóciou, je akoby v inom svete, nemusí vôbec počuť inštrukcie, ktoré mu dávame, akoby do nášho sveta malo zavreté dvere. Emócie okupujú jeho vedomie, nie je zvedavé na okolie, nemá kapacitu prijímať nové informácie a učiť sa. Je zaplavené a potrebuje, aby sme mu hodili koleso.
Prvá pomoc pri spracovaní emócií je uznanie.
Dieťaťu dáme najavo, že uznávame, že môže cítiť hnev, závisť nechuť ale aj radosť, nadšenie, vzrušenie. Napríklad takto: Vidím ako sa hneváš, máš pocit, že to čo sa stalo bolo nespravodlivé.
Dieťaťu sa trochu uľaví, získa pocit, že mu niekto rozumie, že je niekto na jeho strane. Potom sa môžeme opýtať na jeho potrebu: Čo by si potrebovala teraz? Ak nevie, môžeme mu dať ponuku – možno by si si išla zabehať, skús sa tri krát zhlboka nadýchnuť a pomaly vydýchnuť, potrebuješ trochu priestoru a času pre seba, len tak si posedieť, možno sa potrebuješ napiť a opláchnuť si tvár? Chceš s tým niečo robiť teraz alebo ti nechám čas?
Prijatie emócií
Dieťa sa naučí, že cítiť akékoľvek emócie je v poriadku – aj ťažké emócie ako závisť, nenávisť, chuť pomstiť sa. Dieťa nemusí cítiť vinu, pretože vie, že ide len o pocity. Má dôveru v to, že samé alebo s pomocou blízkeho dospelého si s nimi poradí, unesie ich a spracuje. Osvojí si postupne nástroje a spôsoby – zistí, že mu pomáha ísť si zabehať, vydýchať sa, vyrozprávať sa. Neurologická povaha emócii je taká, že deťom vieme pomôcť len lepšie cítiť, to čo už cítia. Nevieme im prikázať, čo cítiť majú a čo cítiť nemôžu. Cesta je učiť deti, aby sa mohli spoľahnúť na svoje pocity, pomôcť im vybudovať stabilný emočný systém, na základe ktorého sa budú môcť orientovať v seba aj vo svete.
